Okolo roku 1790 sa väčšina obyvateľov obce hlásila ku gréckoka tolíkom a podľa písomnosti gréckokatolíci nemali v obci vlastný kostol. Napriek tomu si zriadili vlastnú školu. Bola v skromnom objekte, ktorý stál pri Laborci a patril rodine Hanziovej. Prvým učiteľom bol Lušan. Po ňom tu učili: Dufinec, Kremnický, Vasilko a Danko. Po skúsenostiach a presvedčení sa, že škola je potrebná našli lepšie podmienky pre školu v susedstve kalvínskej školy, tam kde teraz stojí rodinný dom Emila Ivana. Vyučovacím jazykom v tejto škole bola ruština a celá škola mala iba jeden ruský šlabikár. V tejto škole učili: Antonij Tihányi, Šandor Gerzanič, Ján Gerzanič, Monič, Levický, Rácz a Baltovič. Učitelia sa pomerne často striedali, čo nie veľmi prispievalo úrovní vzdelávania, preto niektorí žiaci radšej išli do kalvínskej školy. Počas pôsobenia učiteľa Baltoviča postavili gréckokatolícki veriaci novú školu, ktorá stojí doteraz. To bolo vrokoch 1908-1910. Ako základná pracovná vyučovacia pomôcka žiakov v obidvoch školách bol „griflik“, ktorým sa písalo na malú drevenú tabuľku, ktorá bola namiesto dnešného zošita. Po napísaní sa text jednoducho zotrel. Kníh bolo málo a namiesto tašiek si žiaci nosili veci na vyučovanie v „kobiločkách“ ušitých z domáceho plátna.

Po skončení prvej svetovej vojny sa pomery v školách podstatne zmenili. Najdôležitejšia zmena bola v tom, že sa konečne začalo učiť v rodnom slovenskom jazyku. Z dvoch cirkevných škôl jedna zostala ako cirkevná škola reformova nej cirkvi a druhá gréckokatolícka sa zmenila na ľudovú obecnú školu. Tak bolo až do konca druhej svetovej vojny. Nedostatok slovenských učiteľov sa prejavil aj v Lastomíre a do roku 1939 sa tu vystriedali viacerí českí učitelia. Z nich v obci najdlhšie pôsobil Jozef Škoda, ktorý určité obdobie písal aj našu obecnú kroniku a bol správcom obecnej školy až do svojho odchodu do Protektorátu Čechy a Morava 15. septembra 1939. Aktívne sa venoval nielen žiakom, ale aj mládeži a dospelým, nacvičoval divadelné hry, prednášal v rôznych kurzoch a pomáhal všestranne rozvíjať vzdelávanie našich občanov. Tesne po vojne bol učiteľom v evanjelickej reformovanej škole Pavol Panthy. V roku 1922 bola ustanovená obecná školská stolica na jej čelo bol zvolený evanjelický reformovaný farár Virágh.

Spomenul som skutočnosť, že v lastomírských školách učili aj českí učitelia a z nih spomeniem okrem už uvedeného Jozefa Škodu ešte: Matilda Tlustá, Jiřina Kerlová, Táňa Suková, Anna Kyselá, Anna Hromádková. Prevažná väčšina našich učiteľov však pochádzala zo Slovenska, z nich treba spomenúť aspoň týchto: Ladislav Peško, Juraj Beďa, Ladislav Könves, Juraj Jenčík, Elena Petrivaldská, Margita Lučivjanská, Irena Laktičová, Štefan Valočík, Mária Riabušinová, Edita Krausová, Štefan Beracka, správca obecnej školy po Škodovi, Štefan Repčík a najmä dlhoročný učiteľ, správca cirkevnej i štátnej školy Zoltán Kniežov. 25. apríla roku 1936 sa konalo stretnutie zástupcov obidvoch lastomírskych škôl, obecného zastupiteľstva, farárov a kurátorov za prítomnosti notára Dolského za účelom riešeni dôležitej otázky a to kooperácie škôl /spojenia/. Evanjelický reformovaný farár Ján Baláž s kooperáciou nesúhlasil a spolu s kurátormi cirkvi stretnutie opustil, takže ku vytvoreniu spoločnej školy nedošlo.

Od 1.9.1942 boli školy premenované tak, že evanjelická reformovaná škola zostala naďalej ako reformovaná a obecná škola sa zmenila na grécko a rímsko-katolícku školu. Učiteľmi boli na reform. škole Zoltán Kniežov a Štefan Beracko a na grécko a rímokatolíckej škole Irena Laktičová, Ján Samuelčík a Margita Virágová. O rok sa začal školský rok až 1. októbra a prišli noví učitelia Jana Miščiková a Anna Bartíková. V roku 1944 učili: Ján Štefan, Ján Samuelčík, Mária Srpová, Zoltán Kniežov a Irena Hutková.

Po 2. svetovej vojne sa opäť obnovila Československá republika. Povojnové obdobie charakterizoval zápas o likvidáciu ťažkých dôsledkov vojny a v školstve sa prejavil v nejednotnom názore na školský systém a štátnu školu. Hlavným problémom školskej správy bolo obnovenie vyučovania na všetkých typoch škôl.

                                                               zdroj: kniha Lastomír